Navigácia

Obsah

Niečo z histórie DeD Ružomberok

 

Predpoklady a prípravy

V Ružomberku, podobne ako aj v  iných mestách,  už v stredoveku fungoval tzv. špitál Prvá písomná zmienka o jeho existencii je z roku 1643. Stál na Veľkej Podhore (Mostová ulica). Mestský špitál bol útulkom pre starých, chorých, lazárov, opustených, ktorí sa ľudovo volali aj „špitálnici“. Budova patrila mestu, ktoré jeho prevádzku financovalo z vlastných prostriedkov a milodarov. Bol vlastne prvou sociálnou inštitúciou v pravom slova zmysle na území mesta. Špitál mesto prevádzkovalo aj v nasledujúcich storočiach. Jeho prevádzka sa dotoval zo ziskov tzv. špitálskeho mlyna. Mesto v roku 1881 budovu mestského špitálu a mlyna predalo. Na mieste špitálu bolo zakrátko postavené mestské kasíno. V roku 1883 mesto kúpilo dom oproti kaplnke sv. Anny, kde zriadilo nový špitál. Neskôr bol preložený na Kalvársku ulicu. Po Malou Kalváriou mesto v čase hroziacej cholerovej epidémie v roku 1892 postavilo prvú nemocnicu.

 Hlinka

Túto tradíciu mal zaiste, okrem iného, aj ružomberský farár a politický dejateľ Andrej Hlinka, keď v roku 1919 kúpil na Kalvárii vilu s bočnými stavmi a veľkou záhradou za 80 tisíc korún (dobová tlač písala o 100 tisíc korunách), aby v nej zriadil katolícky sirotinec. Bezplatná opatera tu mala byť poskytovaná opusteným deťom a chudobným žiakom z Ružomberka a okolia. Vila pôvodne patrila starej rodine ružomberských hodinárov Oberschallovcov (č.d. 1036, pôvodne 430, postavil ju Adolf Oberschall) a mala šesť izieb, kuchyňu, komoru a v prístavbe ešte dve izby a kuchyňu. Podľa kúpnopredajnej zmluvy z 20. mája 1919, ktorá bola vystavená v Spišskej Kapitule, boli už v roku 1919 vlastníkmi budovy Ľudovít Löwenstein, Dr. Henrich Lakner a Malvína Kürtiová, rodená Duschnitzová.  V budove žila v roku 1919 v podnájme vdova Klára Nollová, bývalá manželka mešťanostu (starostu mesta) Ružomberka Vojtecha (Adalbert) Nolla. Ročne platila za nájom 1200 korún. Aj napriek tomu, že využívala len dve miestnosti v prístavbe a zvyšok prenajímala, odmietala sa od roku 1920 vysťahovať. Záhrada aj vila bez riadnej údržby veľmi rýchlo chátrali. Vilu odmietala opustiť aj po urgencii súdov. Stalo sa tak až v prvej polovici roku 1921 a možno aj pod vplyvom výzvy v denníku Slovák v roku 1921 v znení:...pani Nollová ! Smilujte sa nad sirotami a chudobnými žiakmi, prejďte do stavania, ktoré má toľko izieb, koľko je Vám potrebné a dovoľte, aby vila a záhrada nahradila sirotám aspoň čiastočne to, na čo každý človek má právo, na slušný byt a slušné zaopatrenie.“

V priebehu niekoľkých mesiacov na jeseň 1921 po vyprázdnení vily, bola stavba zrekonštruovaná za 50 tisíc korún. Slávnostná posviacka opravenej budovy sa konala 15. januára 1922 za prítomnosti troch kňazov: Dr. Pavla Hodounského, katechetu Jozefa Tylku a farára Andreja Hlinku. Službu v sirotinci vykonávali od vzniku školské sestry III. rádu sv. Františka, ktoré odišli z českých miest Praha, Kladno a Chrudim.

Milosrdné sestry svätého Vincenta z Pauly (Satmárky) prišli prvý krát do Ružomberka v roku 1885 na žiadosť Dr. Antona Kurimského, kanonika a vtedajšieho ružomberského farára a na príkaz spišského biskupa Juraja Czászku. Mali zabezpečovať výchovu na katolíckej dievčenskej ľudovej škole, ktorá sa v roku 1885 stala 6-triednou. Neskôr sestry svätého Vincenta zriadili v Ružomberku pre žiačky už dievčenskej meštianskej školy aj internát. Sestry svätého Vincenta odišli v roku 1919 do Satmáru v Maďarsku, pretože vyučovacou rečou sa stala slovenčina. (Na obrázku so žiačkami Dievčenskej meštianskej školy v Ružomberku v roku 1934.) Namiesto nich povolal Andrej Hlinka do Ružomberka školské sestry III. rádu svätého Františka z Prahy a okolia, ktoré prišli do Ružomberka 23. augusta 1919. Na škole pôsobili: Jozefa Anunciata Králová, Veronika Bartošová, Helena Hatiarová, Zdenka Marcela Myslivečková, Zdislava Filumena Juráčková, Božena Čechová, Kazimíra Anna Kociánová, Izabela Františka Dufková, Laurentia Mária Lásková, Bronislava Karla Pažerová a ako riaditeľka školy Dominika Marta Stuchlá. Od 7. apríla 1939 dostali sestry rádu svätého Františka v Ružomberku výpoveď podľa nariadenia Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave a 30. apríla 1939 sestry z Ružomberka odišli. Od 6. mája 1939 sa do Ružomberka vrátili Milosrdné sestry svätého Vincenta z Pauly. (Na obrázku so žiačkami Dievčenskej meštianskej školy v Ružomberku v roku 1942.)

V roku 1933 boli schválené a zaregistrované stanovy Rímsko-katolíckeho sirotinca a starobinca v Ružomberku. Stanovy boli prerokované na zasadnutí 20. novembra 1932 pod predsedníctvom Andreja Hlinku, pronotára a ružomberského farára. V úvode sa konštatovalo, že sirotinec disponuje majetkom bývalej Oberschallovskej vily a záhrady spolu s poľnohospodárskym majetkom v Andovciach (Andode). Podľa stanov sa ústav mal starať a vychovávať o siroty a polosiroty v kresťanskom, mravnom, vlasteneckom a národne slovenskom duchu. Opatera mala byť zabezpečená sirotám chovancom od 2 do 14 rokov v prvom rade z územia mesta Ružomberka, v druhom rade z územia okresu Ružomberka a až v poslednom rade z územia Slovenska. Starobinec mal opatrovať starcov obidvoch pohlaví, ktorí sú odkázaní na opateru.

Ústav mal byť financovaný z dôchodkov a kmeňového majetku, z vyživovacích príspevkov pre siroty a starcov, ktoré poskytujú obce alebo žijúce osoby, z peňažitých a naturálnych milodarov a zbierok ale aj z iných stálych podpôr a subvencií. Organizáciu sirotinca a starobinca zabezpečovali: protektor, kuratórium, výkonný výbor a revízori. Protektorom bol vždy príslušný rímsko-katolícky biskup – spišský biskup. Členmi kuratória mali byť rímsko-katolícky farár v Ružomberku, dvaja členovia mestskej rady Ružomberka, ôsmi delegovaní mešťania rímsko-katolíckeho náboženstva, ktorí dovŕšili vek 24 rokov, vedúca osoba sirotinca, jeden zástupca ružomberského okresu a zástupca Krajinského úradu v Bratislave. Funkcia predsedu kuratória a členov mala byť doživotná. Kuratórium volilo predsedu, riaditeľa, pokladníka, revízorov, iných funkcionárov, zároveň schvaľovalo prijatie stálych zamestnancov ústavu navrhnutých riaditeľom, schvaľovalo správu o činnosti výkonného výboru, rozpočet a záverečné účty, schvaľovalo aj  nákupy, opravy a stavby v ústave, pokiaľ ich náklad presiahol sumu 30 tisíc korún.. Predseda kuratória zastupoval ústav navonok, zvolával schôdze kuratória. Bol spojovacím článkom medzi sirotincom a kuratóriom. Podpredseda zastupoval predsedu vo všetkých záležitostiach podľa potreby. Pokladník viedol všetky písomné a účtovné záležitosti, uschovával ich pripravoval rozpočet, viedol finančné transakcie. Riaditeľ sirotinca viedol vnútorné záležitosti ústavu, podával správy kuratóriu, prijímal a prepúšťal chovancov ústavu, mal zodpovednosť za výživu, riadny zdravotný stav chovancov a dozeral na ich výchovu. Viedol evidenciu chovancov a zamestnancov ústavu. Jeho funkcia v prípade potreby mohla byť zlúčená s funkciou pokladníka. Stály personál prijímalo kuratóriu m na návrh riaditeľa. Personál bol zložený v prevažnej miere z rádových sestier. Chovanci boli rozdelení do piatich skupín: deti do 6 rokov obidvoch pohlaví, chlapci od 6 rokov, dievčatá od 6 rokov, starci a starenky. Ústav mal podľa stanov kapacitu pre 80 detí a 40 starcov. V prípade zrušenia ústavu mal majetok pripadnúť rímsko-katolíckej cirkevnej obci, ktorá ho mohla použiť v prospech opustenej mládeže, alebo iný dobročinný cieľ. Stanovy Rímsko-katolíckeho sirotinca a starobinca v Ružomberku schválil dňa 23. novembra 1933 Krajinský úrad v Bratislave.

V roku 1933 boli členmi kuratória: Andrej Hlinka, predseda, Anton Mederly, starosta Ružomberka, podpredseda, Vojtech Hodoš, Dr. Ľudovít Labaj, ako členovia mestskej rady, Andrej Janček, Viktor Sliacky, Andrej Scheffer, Dr. Jozef Poliak Škobla, Dr. Štefan Reindl, František Hyroš, Alexander Milan, delegovaní ružomberskí mešťania a Jozef Tylka ako riaditeľ ústavu.

Jozef Tylka sa narodil 14. septembra 1892 v Námestove. Po ukončení štúdií bol za kňaza vysvätený v roku 1917. Bol blízkym spolupracovníkom A. Hlinku. Pôsobil ako kaplán vo Veličnej, v Poprade a od roku 1919 v Ružomberku. Od roku 1920 vyučoval náboženstvo na meštianskej škole v Ružomberku a od roku 1921 aj na ružomberskom gymnáziu. Od vzniku Rímsko-katolíckeho sirotinca a starobinca bol jeho riaditeľom až do roku 1949. Od roku 1944 striedavo vyučoval aj na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od roku 1944 pôsobil aj ako katechéta Gymnázia v Trstenej a duchovný Nemocnice v Trstenej. Zomrel 7. mája 1962.

 

Stavba novej budovy

V rokoch 1934-1935 bola postavená nová budova sirotinca s finančným prispením Slovákov v zahraničí, mesta Ružomberka a cirkvi. Projekty na stavbu vyhotovil v Bratislave v roku 1934 ružomberský rodák architekt Vojtech Donner (1901-1945), ktorý v tomto období projektoval aj stavbu Liptovského múzea v Ružomberku. Stavebné povolenie vydal Okresný úrad v Ružomberku dňa 14. augusta 1934 pod číslom 9.000/1934 adm. Stavbu realizovala firma Ing. Dr. Jaroslava Bursíka, staviteľa v Ružomberku v záhrade na bývalých pozemkoch mešťanostu Vojtecha Nolla. S pôvodným objektom vily Mária bola novostavba spojená spojovacou chodbou. Stavebný dozor vykonával zamestnanec mesta Ing. Kazimír Olejník. Ústredné kúrenie a ohrev vody v budove inštalovala firma Júliusa Kovátsa z Popradu.

Celkový dohľad nad financovaním a priebehom stavby malo kuratórium rímsko-katolíckeho sirotinca na čele s Mngsr. Andrejom Hlinkom, ako predsedom kuratória, ďalej Antonom Mederlym, Jozefom Tylkom a Ing. Kazimírom Olejníkom.

Stavenisko bolo odovzdané firme 17. mája 1934. Predbežné vytýčenie a zameranie budúcej stavby urobila komisia v súčinnosti s architektom V. Donnerom na mieste 22. mája 1934. Výkopové práce sa začali na konci mája 1934. V júni sa začali betónovať základy. V polovici júna sa práca zdržali pre nepriaznivé počasie. Na konci júna boli železobetónom zakryté priestory v suteréne a začalo sa s murárskymi prácami prízemných častí. Na začiatku júla bolo zakryté prízemie a začalo sa stavať prvé poschodie. Do polovice júla bolo aj prvé poschodie zakryté železobetónovým stropom a veľmi rýchlo postupovali aj murárske práce na druhom poschodí. Na konci júla bola stavba provizórne zakrytá. Pokračovalo sa v budovaní priečok na jednotlivých poschodiach a suteréne. Na začiatku augusta sa začali klampiarske práce na streche budovy. V polovici augusta boli namontované rozvody vody a ústredného kúrenia. Od začiatku septembra stavebná firma založila okná a bola urobená tlaková skúška kúrenia a následne boli vodovodné rozvody zamurované. V polovici septembra sa začalo s prácami na vnútorných omietkach a vonkajšej fasáde. V októbri a novembri sa pracovalo v interiéroch. Dokončovali sa omietky, boli položené parketové podlahy, začalo sa s obkladaním kúpeľní. Od 1. decembra 1934 začalo čistiť novostavbu 6 žien, určených stavebnou firmou. V nedeľu, dňa 2. decembra 1934, bola budova slávnostne posvätená.

Rokovanie o odovzdaní dokončenej stavby sa uskutočnilo 13. decembra 1934 na Rímsko-katolíckom farskom úrade v Ružomberku. Zúčastnili sa ho členovia kuratória sirotinca Ing. Dr. Jaroslav Bursík, zástupca stavebnej firmy a úradný autorizovaný inžinier Ing. Juraj Pasovský. Aj napriek tomu, že kuratórium označilo stavbu za prevedenú „vkusne a solídne“ a navrhlo ju prevziať, muselo byť odstránených viacero nedostatkov: omietnutie stropov v suteréne, poškodený náter oblokov na niektorých miestach, nevhodný kotol v suteréne, zle vyhotovená drevená priečka v rámci sociálnych zariadení, nevhodné sedátka splachovacích záchodov, v kotolni chýbal vozík na dopravu paliva, poškodená maľba niektorých miestností a ďalšie. Všetky závady boli odstránené do 15. februára 1935. Užívacie povolenie na novostavbu vydal Okresný úrad v Ružomberku pod č. 7095/1935 adm. Stavebné náklady boli vyčíslené na 1 200 000,- korún. Podľa rovnakých projektov ako budova sirotinca bola v tom istom období postavená v Ružomberku – Černovej budova Rímsko-katolíckej ľudovej školy. Práce vykonala rovnako firma Ing. Dr. Jaroslava Bursíka.

Zároveň s novostavbou bola realizovaná aj prestavba pôvodnej vily Mária a spojovacej chodby s novostavbou sirotinca. Aj tieto práce urobila firma Ing. Dr. Jaroslava Bursíka. Práce najmä na adaptácii vily trvali do 22. decembra 1934 a boli vyčíslené na 41 447 korún.

Väčšia prestavba pôvodného objektu sirotinca sa uskutočnila v roku 1937. Stavebné povolenie vydal Okresný úrad v Ružomberku pod č. 14663/1937 adm. a užívacie povolenie vydal ten istý úrad pod číslom 6743/1938 adm. Prestavbu projektovala a vykonávala firma Ing. A. Bugan – Arch. J. Záchenský, stavitelia, Ružomberok. Stavebný dozor

 

Sirotinec a chudobinec - do roku 1950

Majetková základňa ústavu sa postupne rozširovala. V roku 1938 svoj majetok v Ružomberku pred smrťou predala Rímsko-katolíckemu sirotincu za 40 500,- korún Marta Plechová, obyvateľka z Ružomberka, pričom si na predaný nehnuteľný majetok ponechala právo doživotného úžitku. V roku 1938 podobne svoj majetok a majetok jej predkov v Hubovej predala sirotincu Gizela Littmannová, súkromníčka, obyvateľka Kežmarku za 11 000,- korún. Fridrich Zádor, súkromník, obyvateľ Jánošhalmu (Maďarsko) predal v roku 1939 sirotincu nehnuteľnosti v Hubovej za 31 000,- korún.

Činnosť sirotinca a starobinca sa ani vo vojnových rokoch nezastavila. V roku 1940 tu bolo opatrovaných 26 starých ľudí. Do konca roku ich ostalo 22, pretože 2 zomreli a 2 osoby boli prepustené. Od januára 1940 boli v sirotinca 43 detí. V priebehu roka bolo prepustených 27 detí a prijatých ďalších 36 detí. Na konci roku 1940 bolo v sirotinci umiestnených 52 detí. Spolu bolo teda v ústave v priebehu roka 1940 opatrovaných 128 osôb. Celoročné náklady na prevádzku boli vyčíslené na 338 901,- korún, čo bolo hradené z úrokov Hlinkovej základiny, z podpôr štátu, prostriedkov poskytnutých Tatranskou župou a z milodarov jednotlivcov. Na čele ústavu stál aj naďalej Jozef Tylka, ktorý sa staral o hmotnú a duchovnú stránku. Denne slúžil v kaplnke ústavu svätú omšu, v nedeľu a vo sviatok mal aj náboženské poučenie. Na kvalitnejšie vzdelanie slúžila opatrovaným knižnica, ktorú každoročne dopĺňali. Deti denne po svätej omši cvičili, po obede hrali volejbal, futbal alebo iné hry na vlastnom ihrisku. Kaplnka a ubytovacie priestory pre deti boli vo Vile Mária. Na čele kuratória bol  po smrti Andreja Hlinku nový ružomberský farár Dr. Ján Ferenčík.

Od 6. mája 1939 bola po odchode sestier svätého Františka do Čiech, výchova detí zverená milosrdným sestrám svätého Vincenta z Pauly. V roku 1940 v sirotinci pôsobili Cyrila Kohútová, riaditeľka, Meletina Mišurová, Svatoslava Gallasová, Veneranda Hrdličková, Notburga Gajdošová a Božena Habranová.

V roku 1941 sirotinec a starobinec opatroval 48 sirôt, 35 polovičných sirôt a 17 detí chudobných rodičov. Okrem toho v starobinci bolo umiestnených 27 nemajetných starcov. Celkový náklad na prevádzku ústavu bol za rok 1941 vyčíslený na 319 566,- korún, ktoré boli hradené najmä z Hlinkovej základiny, štátnych podpôr a súkromných prispievateľov.

Po prevrate v roku 1948 sa situácia zmenila. Podľa údajov z roku 1949 ústav mal v tomto období kapacitu 100 miest. Umiestnených tu bolo 54 detí  a 24 starcov. V tom čase bolo 300 - 350 detí pochádzajúcich z okresu Ružomberok umiestnených v rôznych ústavoch na území Slovenska. Sirotinec nebol schopný z kapacitných dôvodov postarať sa v tom čase ani o 52 detí pochádzajúcich z rodín vyhorených Lúčok. Preto boli dočasne umiestnené v Rožňave. Na čele kuratória sirotinca bol po vojne Martin Števček, rímsko-katolícky farár v Ružomberku, podpredsedom bol Anton Mederly, generálny riaditeľ Národnej banky v Bratislave a členmi boli: Dr. Jozef Poliak Škobla, verejný notár, vdp. Andrej Šeffer, dekán – farár v Bobrovci, vdp. Jozef Tylka, riaditeľ ústavu, profesor, Vojtech Holdoš, učiteľ v Ružomberku, František Kozáček, staviteľ v Ružomberku, Eduard Šlachta, prokurista v Ružomberku, Jozef Bradiak, Viktor Sliacky a Cyrila Kohútová, riaditeľka ústavu.

Takzvaná Hlinkova základina bola založená v roku 1926 na pamiatku americkej cesty Andreja Hlinku. Po jeho smrti v roku 1938 základinu spravovala Tatra banka so sídlom v Bratislave, po vojne Slovenská Tatra banka, národný podnik v Bratislave. V roku 1949 bolo na účte základiny 300 tisíc korún. Z úrokov základiny podľa testamentu mal byť financovaný chod Sirotinca a starobinca v Ružomberku. V prípade zániku tejto inštitúcie celá základina mala pripadnúť rímsko-katolíckej cirkvi. V rokoch 1941-1948 boli úroky vyčíslené na 67 250 korún.

 Povereníctvo sociálnej starostlivosti v Bratislave uvalilo národnú správu na sirotinec výmerom číslo IV-3614/4-49 zo dňa 23. apríla 1949 a podľa rozhodnutia Dočasnej okresnej správnej komisie v Ružomberku č. 463-26/4-1949 správu bývalého Sirotinca a starobinca prevzala 29. apríla 1949 Okresná starostlivosť o mládež v Ružomberku pri Dočasnej okresnej správnej komisii v Ružomberku s tým, že sa ústav premenuje na Okresný detský domov. Štát mal za priestory platiť nájom a inštitúciu sirotinca „zverejniť“ – premeniť ho z cirkevnej ustanovizne na verejnú. Vtedajší dočasný správca rímsko-katolíckej fary v Ružomberku však bránil inštitúciu a odvolával sa na ustanovenia Stanov Rímsko-katolíckeho sirotinca v Ružomberku. Podľa nich čiastky základiny Andreja Hlinku mali slúžiť výlučne na prevádzku sirotinca a starobinca. V prípade jeho zrušenia základina mala prepadnúť v prospech katolíckej cirkvi a rovnako ako majetok sirotinca a starobinca. Zároveň vyhlásil, že v prípade sirotinca a starobinca nejde o majetok ženskej rehole Milosrdných sestier sv. Vincenta, ktoré tu v posledných rokoch pracovali a svoje osobné veci si vzali pri svojom odchode. Takže aj zariadenie sirotinca je majetkom cirkvi. Uvedené povereníctvo nakoniec dalo za pravdu správcovi farnosti Števčekovi a uznalo, že celý majetok sirotinca a starobinca je majetkom rímsko-katolíckej cirkvi. Žiadalo však od cirkvi uhradiť bezúročnú pôžičku vo výške 50 tisíc korún, ktorú bývalý Krajinský úrad v Bratislave v roku 1934 poskytol na stavbu sirotinca. V prepočítaní na novú menu to bolo 10 tisíc korún. To však rímsko-katolícka cirkevná obec v Ružomberku nebola schopná uhradiť. Dlžná suma mala byť štátu poukázaná v mesačných splátkach z účtu, kde dovtedy plynulo nájomné cirkvi od štátu za budovu sirotinca. Dlh sa mal splatiť do 30. októbra 1955. Nakoniec sa nadriadené orgány rozhodli oddeliť inštitúciu sirotinca od starobinca, ktorý mal byť dočasne umiestnený v kaštieli v Ivachnovej.

Dočasnou správkyňou sirotinca a starobinca bola v roku 1949 ustanovená Elena Karlinská, ktorá vystriedala riaditeľku sestru Cyrilu Kohútovú. V septembri toho istého roku Elenu Karlinskú vystriedala M. Steinhübelová, úradníčka Slovenských celulózok, národný podnik v Ružomberku. V tomto období bola jedáleň ústavu zabratá pre umiestnenie materskej škôlky.

V rokoch 1948-1949 v starobinci a chudobinci pôsobili sestry: Cyrila Kohútová, predstavená, Regina Reisová, Svatoslava Galasová (vychovávateľka chlapcov), Lidvina Bérešová, Febronia Becová (vychovávateľka dievčat), Eufémia Máliková a Antónia Rézová (vedúca kuchyne). V roku 1949 odišli z ústavu sestry Eleonóra Dubovická (vychovávateľka mladších chlapcov), Antónia Rezová a prof. Dr. Brišák, duchovný. Na uvoľnené miesta prišli sestry Taciána Kováčová (výpomoc v kuchyni) a Margita Brandisová. V tomto období tu pôsobili krátko aj sestry: Evencia Selecká (vedúca krajčírskych dielní), Apolónia Podstrelená (vychovávateľka mladších detí), Stivita Golgovská (starostlivosť o starcov) a Anna Talianová. Medzi civilných zamestnancov v tomto období patrili: Cecília Páterková (pomocnica na hospodárstve a práčovni), Jozef Žižo (hospodárske a záhradnícke práce) a Peter Grísnik (chov hospodárskych zvierat). Výživu chovancov ústavu aj naďalej zabezpečovalo drobné hospodárstvo priamo v Ružomberku a hospodárstvo v Andovciach (okres Nové Zámky). V tomto období sa rokovalo aj o ďalšom využití vily Andrej (č. d. 255), ktorá bola od roku 1938 tiež vo vlastníctve ružomberského sirotinca. Od začiatku 40-tych rokov budovu vedenie sirotinca využívalo len na umiestnenie sirôt. V období Slovenského národného povstania, v auguste 1944, bola budova vážne poškodená delostreleckou paľbou. Vedenie sirotinca dalo vypracovať firme Uličný v Ružomberku projekty na obnovu budovy.

 

Detský domov po roku 1950

V roku 1951 sa správkyňou detského domova Petrovičovú vystriedala M. Jančáriková, ktorá prišla do Ružomberka z Oblastného detského domova v Mošovciach. O výchovu detí sa od roku 1950 starali civilní pracovníci. Tomu sa prispôsobilo aj rozmiestnenie v rámci budovy. Miestnosti určené pre rádové sestry boli zmenené na spálne pre deti a obývacie miestnosti pre vychovávateľky. Päť slobodných vychovávateliek obývalo tri ďalšie menšie miestnosti. Na druhom poschodí bola zriadená spoločenská miestnosť. V roku 1951 bol ústav premenovaný Detský súrodenecký domov. Preto boli aj do Ružomberka sústredení súrodenci aj z iných detských domov: Liptovského Mikuláša, Istebného, Mošoviec a Turzovky. Deti bez súrodencov potom putovali z Ružomberka do spomínaných domov.

V roku 1958 bola uzavretá nájomná zmluva medzi Rímsko-katolíckym farským úradom v Ružomberku a Detským domovom v Ružomberku s účinnosťou od 1. januára 1958. Ročne bol detský domov povinný platiť 8 076,- korún v polročných splátkach. V roku 1960 na žiadosť správy Detského domova v Ružomberku a na základe vládneho nariadenia č. 15/1959 a vyhlášky č. 88/1959 sa majetok Rímsko-katolíckej cirkvi v Ružomberku - bývalého Sirotinca a starobinca v Ružomberku v katastrálnom území Ružomberok dostal rozhodnutím Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši č. Čd 554/1960 zo 14. januára 1960 a rozhodnutia Okresného národného výboru, odboru finančného v Ružomberku č. Fin. 420/1959 dostal do vlastníctva Československého štátu.

V roku 1960 v rámci reorganizácie detských domov zanikol Detský domov v Liptovskom Mikuláši, ktorý mal bohatú tradíciu. Už v roku 1917 bol v bývalom Žuffovskom dome v Liptovskom Mikuláši otvorený prvý evanjelický sirotinec a bolo tu prijatých 13 detí. V roku 1926 bola dokončená budova Evanjelického sirotinca v Liptovskom Mikuláši. V týchto priestoroch ústav fungoval až do svojho zrušenia. Do Ružomberka zo zrušeného Detského domova v Liptovskom Mikuláša preradili 55 detí. Od augusta 1960 teda stúpla kapacita Detského domova v Ružomberku až na 135 detí. Novoprijaté deti umiestnili v ďalších priestoroch v časti kláštora, ktorý bol pristavený v roku 1936. Na prvom poschodí boli umiestnení chlapci a na druhom poschodí boli umiestnené dievčatá. Na treťom poschodí bola opravovňa šiat, herňa a učebňa. Tieto priestory boli však vzdialené od hlavnej budovy domova na Kalvárskej ulici. Táto budova mala veľmi dobré umiestnenie a veľkú záhradu, ktorú využívali deti v rámci tzv. Mičurinského krúžku. O výchovu detí sa staralo 10 pedagogických pracovníkov a ďalších pracovníkov. Zdravotnú starostlivosť mali na starosti MUDr. Darina Pastrnáková a MUDr. Fraňová.

 

____________________

Literatúra:

 

HOUDEK, I.: 600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberka 1318-1918, Ružomberok 1934

JIRÁSKO, L.: Cirkevní řády a kongregace v zemích českých, Praha 1991

Posviacka ružomberského sirotinca, Slovák, 4, 1922, s. 14, s. 2

V záujme sirôt a študentov, Slovák, 3, 1921, č. 170, s. 2

TYLKA, J.: Rímsko-katolícky sirotínec a chudobínec A. Hlinku v Ružomberku v roku 1940, Tatranský Slovák, r. 6, 1941, č. 15, s. 3

TYLKA, J.: Zpráva o činnosti Rímsko-katolíckeho sirotínca a chudobínca Andreja Hlinku v Ružomberku za rok 1941, Tatranský Slovák, r. 7, 1942, č. 4, s. 3

Krátka história Detského domova v Ružomberku, 1970

Schematismus almae dioecesis scepusiensis pro anno a christo nato MCMXL, 1940

Schematismus almae dioecesis scepusiensis pro anno a christo nato MCMXLVIII, 1948

 

Pramene:

 

Štátny archív v Liptovskom Mikuláši:
-          Okresný súd v Ružomberku, pozemnoknižné oddelenie, Čd 1743/1938, Čd 940/193
           Čd 941/1939
-          Okresný národný výbor v Ružomberku, referát práce a sociálnej starostlivosti,
           V 426/1949-1955
-          Okresný úrad v Ružomberku,
-          Obecný notársky úrad v Ružomberku, projektová dokumentácia stavby sirotinca
           1934-1935
-          Detský domov v Ružomberku /1935/ 1951-2004
-          Rímsko-katolícka škola v Ružomberku 1919-1945